Zorvan

Roku 1848 sa v Európe odohrali najväčšie a najrozšírenejšie vzbury vo viacerých krajinách, čo viedlo k historickému pomenovaniu roka 1848 za „rok revolúcií“. Chudobní občania, ktorých priemer kvality života bol hlboko pod priemerom pánov, si vzali za vzor myšlienku „buď zvíťaziť alebo zaniknúť na veky“. Takýto život im už nestál za nič, no predsa si ho vážili viac ako čokoľvek na svete. Vzbúrili sa v nádeji, že po absolutisticko-feudálnej zvrátenej krutovláde dostanú vytúženú slobodu a rovnosť. A bratstvo. Takéto revolúcie viedli aj na Slovensku štúrovci proti nacionalistickej skorumpovanej uhorskej (maďarskej) vláde. Ale niekde sa to posralo. Od 30. rokov 19. storočia povzbudzoval Štúr so svojimi vernými priateľmi ľud a zvyšoval jeho povedomie. Štúrovci neboli vôbec radikálni bitkári, ale žiadali rovnosť a slobodu bez zbytočne preliatej krvi. Sme v Uhorsku. Multietnickom štáte, v ktorom vládne 20%-tná národná menšina všetkým ostatným národom. Je to skorumpovaná nacionalistická vláda, ktorá sa povyšuje zo svojou prehnane veľkou pyšnosťou a namyslenosťou na výšiny slávy. Je to maďarský nacionalizmus. Maďarskej vláde vstúpila do hlavy myšlienka, že keď doteraz vlády kruto, tak teraz môžu vládnuť beštiálne. Maďari chceli vytvoriť z 50 miliónového multietnického štátu s najväčším percentuálnym zastúpením Slovanov JEDNO-národný centralizovaný štát. Nemožné? Pripraviť už aj tak biedou a hladom znivočení ľud o to posledné, čo mu zostalo, nebola pre uhorskú vládu ľahká úloha, ale realizácia bola možná. Najjednoduchší spôsob bolo doraziť hladného krvácajúceho vlka do bezvedomia. Ako by boli tí hladní ľudia niekomu ublížili, tak sa k nim chovali. Ako to pomenovať? Toto sa v učebniciach dejín ale neučíme, ani my, Slováci, ani Maďari, ani žiadny iný národ. „Nad Tatrou sa blýska!“ Toľko požiadaviek smerovaných na uhorskú aj rakúsku vládu smerovalo v listoch pre pánov a vládcov krajiny! Všetko to boli skromné požiadavky, bez vyhrážok, bez urážania. Len prosba. Všetky boli zamietnuté. Keď sa potom naštvaní národ vzbúril proti krutovláde, zdalo sa, že nakoniec Slováci získajú pre seba a všetkých Slovanov slobodu a rovnosť. Nešlo o ďalší extrémistický nacionalizmus. Všetko sa dá povedať jednoduchou vetou: mali prísť, zobrať si, čo je ich, neubližovať a odísť. Dnes to však extrémistické skupiny chápu obrátene a so svojimi zvrátenými myšlienkami chcú vrátiť svet späť do týchto čias. Ale takýto „boj“ nič nevyrieši, navyše sa nápadne podobá na to, proti čomu revolucionári bojovali. Kde to všetko však skončilo? Slováci bojovali, Slovania bojovali. Po bitke zložili zbrane a išli domov a tam ich pozatýkali. Ale prečo? Potom prišlo rakúsko-uhorské vyrovnanie. Dva národy – nemecké a maďarské – sa mali v tomto štáte vysporiadať s predsudkami a spolupracovať. Asi takto reagovala pasívna viedenská vláda na nátlak Maďarov. Maďari žiadali od Rakúska rovnosť a dostali ju. My, všetci Slovania, sme žiadali od maďarskej aj rakúskej vlády rovnosť a dostali sme zatykače, guľky do hláv a do hrudí, okovy a špinavé chladné cely. Znie to romanticky? Znie! Romantický hrdina (slovanský národ) sa búri proti spoločnosti bojom, v dôsledku ktorého zomiera. A tak revolúciu využili v prospech šikovní ľudia, ktorí si založili svoje skorumpované spoločnosti založené na vykorisťovaní prostých obyčajných ľudí. Malo sa to všetko ale zmeniť, nezmenilo sa! Dodnes to funguje rovnako. Avšak toto nie sú nejaké pozostatky absolutisticko-feudálnej vlády, ale takto vyzerá skutočný kapitalizmus. Boj a vykorisťovanie. Vykorisťovanie a boj. Ako jeden z miliónov dôkazov môže slúžiť 60% občanov Slovenskej republiky žijúcich na hranici chudoby. Samozrejme, je to iná chudoba, akú mali Slováci a všetci ostatní biedni buditelia boja za slobodu v období najväčších nepokojov. Pár ľudí si ale žije šťastne a v blahu a títo ľudia píšu knihy o tom, ako je skvelé žiť v modernom svete plnom slobody a demokracie. Je ešte frustrujúcejšie, že nerovnosť na tejto planéte nie je nič výnimočné. Miliarda ľudí hladuje a takmer 1,5 miliardy ľudí nemá prístup k nezávadnej pitnej vode. Tisíce ľudí DENNE zomiera na hlad alebo smäd. Ako je možné, že 20% svetovej populácie skonzumuje 80% zdrojov Zeme, zatiaľ čo zvyšných 80% sa musí rozdeliť o tú zostávajúcu pätinu? V Dubaji nedávno dostavali najvyššiu budovu sveta s 880 metrami. Dubaj nemá žiadnu pitnú vody, ale dostatok energie na to, aby ju získali odsolovaním morí. V Dubaji nie je žiadna úrodná pôda, na ktorej by sa pestovali plodiny či chovali zvieratá, no vďaka ropnému bohatstvu môžu importovať jedlo pre milióny boháčov z celého sveta. V Las Vegas spotrebujú 800 až 1000 litrov vody na obyvateľa za deň, Las Vegas bolo postavané na púšti, tak ako Palm Springs s golfovými ihriskami či celý Izrael. Namiesto pomoci a solidarity biednym a hladujúcim staviame čo najvyššie múry na bezprostrednú ochranu nášho konzumného života a zbrojíme svoje sklady, ktoré sú čoraz viac zaplnené jadrovými hlavicami namiesto jedla. Denne sa vŕtame v Zemi a získavame lacnú energiu rastlín zachytenú zo Slnka po milióny rokov. Vieme, že zásoby ropy, uhlia a zemného plynu, energie jadra a nerastných surovín sa míňajú a čaká ich skorý koniec, ale odmietame tomu uveriť. Chudoba a hlad ľudí pritom ženie k premnoženiu, pretože len deti, ktoré sa v rodine rátajú ako ďalší nevyhnutný pár rúk, môžu uživiť celú spoločnosť. 70% obyvateľov Zeme žije v pobrežných oblastiach s dostatkom vody, v ktorej plávajú ryby. Hlavnú potravu každého piateho človeka na Zemi tvoria ryby, ktorých množstvo sa masívnym priemyselným rybolovom znížilo o 75%. Národy v 1848 sa búrili, pretože vedeli, čo ich takýmto spôsobom života čaká. Chceli sa vyhnúť skorej ale pomalej záhube svojich detí, budúcich generácií. Najväčší pokrok minima dnešných spoločností je, že pri podnikaní produktívnych krokov myslia na budúce generácie. Dnes je to raritný pokrok, no vtedy to bola bežná záležitosť u každého občana s výnimkou vládcov bohatých. Do roku 2025 budú 2/3 sveta trpieť nedostatkom vody, tzv. vodným stresom, v nedotknutých oblastiach jej stále bude prebytok. Naším konzumným spôsobom života sa postupne zožerieme sami. Ani nežná revolúcia nebola preto, aby sme si získali podmienky, v akých žijeme dnes. Rovnosť a sloboda neznamená dnešný demokratický systém, to už veľmi dlho nie je tak. Sklamali sme sa v demokracii (kapitalizme), sklamali sme sa v komunizme, sklamali sme sa v nacionalizme. Je jasné, že historicky žiadna revolúcia nepriniesla ľuďom to, čo skutočne žiadali. Len zastrela ich myšlienky a sny ilúziami o nereálnom slobodnom a rovnom svete. Všetky vlády boli až do súčasnosti svojím spôsobom diktatúry a dnes tomu nie je inak. Sebeckosť národov porazí iba solidarita ľudí. To posledné, čo nám zostáva, je solidarita, posledná nádej záchrany. Vieme, že tento svet sa naším tempom nemôže točiť donekonečna. Otázka je, ako veľmi nás blížiace sa zastavenie zaskočí. Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje, ešte jedna iskierka na dne duše tleje; a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá: odkľaj mi ju, môj kňazu, — a svet nový svitá! Ján Botto Smrť Jánošíkova